Výstava z diel Štefana Prohászku Tallósa

Nahrávam Udalosti
  • Táto udalosť už prebehla.

      

Gábor Hushegyi

 

Maliar maďarského realizmu na Slovensku

 

Do radu neslovenských autorov, formujúcich výtvarné umenie Slovenska v 20. a 30. rokoch minulého storočia patril aj Štefan Prohászka (1896–1974, vlastným menom István Prohászka, resp. István Tallós Prohászka a István Tallós), výtvarník zo Žitného ostrova. Patril medzi typických predstaviteľov tzv. „slovenského variantu moderny“, aj keď on sám definoval svoje umenie, ako „maďarský realizmus na Slovensku“, jeho tvorba sa dostala do celoštátneho, teda česko-slovenského povedomia v polovici 30. rokov, kedy ho riaditeľ Východoslovenského múzea Dr. Josef Polák pozval do cyklu Výtvarné zjavy Slovenska. Tvorba Prohászku kulminovala od konca 20. rokov do polovice 40. rokov, samostatnú výstavu mal v Bratislave (1928, 1929, 1933) a v Košiciach (1936), zúčastnil sa najdôležitejších kolektívnych výstav umenia Kunstvereinu, Masarykovej Akadémie v Bratislave, v Prahe, v Košiciach, vo Viedni a aj v Budapešti. Jeho dielo zakúpila do svojej zbierky o. i. aj NG v Prahe. Po druhej svetovej vojne, po presťahovaní do Maďarska sa stal regionálnym ba až provinčným výtvarníkom, do svojej smrti žil a tvoril v Mosonmagyaróvári, v Maďarsku sa nedožil výstavy mimo svojho bydliska, ani v blízkom Győri a nie to ešte v Budapešti. Poslednú významnejšiu prezentáciu tvorby mal pri príležitosti svojich 70. narodenín, t.j. v roku 1966 v rodnom meste, v Šamoríne, o ďalších desať rokov otvorili v šamorínskom Vlastivednom dome (súčasť Žitnoostrovného múzea v Dunajskej Strede) stálu expozíciu.

Súčasná výstava z tvorby Š. Prohászku pozostáva z diel pochádzajúcich zo súkromných zbierok. Dielo Prohászku je pravidelne reflektované hodnotiacimi štúdiami, monografiami o umení 20. storočia na Slovensku, dokonca jeho práce sú zaradené aj do stálych zbierok a aj do hodnotiacich výstav predmetného obdobia (napr. 20. storočie, SNG, 2000).

Je na mieste otázka, aký má význam siahnuť po tvorbe autora, ktorého dielo bolo uzatvorené pred viac ako tridsiatimi rokmi, a čo nové sa dá prezentovať verejnosti o autorovi, o ktorom už v roku 1979 vznikla monografia z pera Rezső Szíja. Prípad Prohászku je špecifický, lebo je umelcom dvoch krajín – Slovenska a Maďarska –, avšak hodnotenie jeho tvorby je nejednotné, ba až protirečivé, kým na Slovensku je objektom umenovedného uznania, v Maďarsku ani počas svojho života, ani v súčasnosti nie je akceptovaný kánonom umenia 20. storočia. Už tento moment si zaslúži pozornosť, aby sa určili dôvody tohto výrazného rozporu. Ďalšími argumentmi boli tie udalosti z uplynulých rokov, ktoré upresnili zásadné životopisné údaje umelca (nedokončil svoje umelecké štúdia v Budapešti, presídliť sa chcel do Debrecína, následne do Budapešti a nie do Mosonmagyaróváru), našli sa doteraz neznáme archívne materiály (dopisy Zoltánovi Fábrymu), zamlčané, resp. zámerne ignorované články a kritiky, dokonca nereflektovaný katalóg z výstavy v Košiciach, a nie v poslednom rade diela v súkromných zbierkach sa stali prístupnými, a to všetko spolu významným spôsobom zasahuje do hodnotenia života a tvorby Š. Prohászku.

Podľa nového umenovedného kánonu na Slovensku je Prohászka príslušníkom secesno-symbolistickej línie medzivojnového výtvarného umenia a „jediným maliarom spomedzi našich secesných expresionistov, ktorý si jednoznačné sociálnokritické východisko nielen dôsledne podržal, ale skutočne originálne a podnetne rozvíjal počas celej svojej tvorby“, píše Jan Abelovský (Výtvarná moderna Slovenska, Bratislava, 1996, p. 222.) v monografii o modernizme na Slovensku, k definícii Prohászku o svojom diele ako prejavu „maďarského realizmu na Slovensku“ dodáva, že „jeho sebahodnotenie sa však nemusí chápať v číro národnej, či dokonca v nacionalistickej rovine. Vyjadrovalo skôr jeho základný umelecký postoj, úsilie o presné maliarske postihnutie sociálnej, politickej, národnostnej reality juhoslovenského vidieka.“ (J. Abelovský, p. 225) Secesný expresionizmu v tomto prípade pomenúváva eklektický maliarsky prejav, kombinovanie protirečivých štýlov: symbolizmus, expresionizmus, zjednodušený kubizmus. Samotná výstava upriamuje pozornosť na rôznorodosť tvorby, na nejednotnosť, na protirečivý výtvarný prejav v jednotlivých obdobiach. Pravdepodobne kontexty hodnotenia nebudú limitované, iba osobnosťami, akými sú Imro Weiner Kráľ, Koloman Sokol, či Cyprián Majerník, ale majú smerovať aj k tvorbe Arnolda Weisz-Kubínčana. Dokonca významný maďarský kunsthistorik, László Beke ešte na konci 60. rokov upozornil na paralelu s dielami Józsefa Tornyaiho, žiaľ jeho kvalitný článok o tvorbe Š. Prohászku (A „szegény emberek festője.” Vasárnpi Új Szó, 1. VI. 1969.) zostal zabudnutý, bol ignorovaný aj autormi katalógových textov, ako aj autorom jedinej monografie.  Je evidentné, že naše domáce hodnotenie, ktoré sa opiera o najkvalitnejšie diela autora vo verejných zbierkach (SNG, GMB) je významný z dôvodu kanonizácie umelca, avšak toto dielo je rôznorodejšie, akcenty sú na iných miestach dobového výtvarného umenia. Práve už spomínaný László Beke upozorňoval pred štyrmi desaťročiami, že Prohászka nebol konzekventný, pravdepodobne ani kompromisný modernista, vo svojej tvorbe sa dostal do sporu so svojim politicko-spoločensko-avantgardným presvedčením a preferovaným výtvarným prejavom. Jeho „primitívny realizmus expresívneho deformovania tvaru sa stal veľmi vhodným prostriedkom maliarstva s akcentom na sedliactvo a vidiek“ (L. Beke), avšak prepojenie aktivistického spoločenského obsahu s tradičnejšou výtvarnou polohou bol veľmi riskantný krok, na jednej strane to prinášalo benefit vnímavého a vďačného publika v Šamoríne a na okolí, ale po umeleckej stránke  to bolo neustále balansovanie na hrane. Prohászka postupom rokov, ešte počas medzivojnovej periódy tvorby, neustál túto pozíciu, jeho váhavý postoj sa premenil na vedomé odmietanie nových trendov v umení, tieto problémy sa prehĺbili v jeho tvorbe a po presídlení do Maďarska sa stali očividnými. Pravdepodobne práve tento vývoj v tvorbe, ako aj konzervatívne a primárne menšinové hodnotenie diela zapríčinili, že okrem L. Bekeho sa v maďarských dejinách umenia meno Prohászku nevyskytuje. Napriek prísnemu hodnoteniu treba uznať jeden ďalší aspekt v tvorbe umelca, svojou narratívnou tvorbou, publicistickou, výtvarno-kritickou činnosťou sa pričinil o širšiu akceptáciu výtvarného umenia medzi obyvateľmi vidieckeho mestečka – a to vôbec nie je málo. Je evidentné, že výtvarné umenie Slovenska v 20. a 30. rokoch minulého storočia ešte skrýva pred nami nie jedno príjemné, aj nepríjemné prekvapenie.

november 29 2019

Podrobnosti

Začiatok: 2019-11-29
Koniec: 2019-12-20
Udalosť Kategórií: , , , ,